Gustáv Murín - šťastie a peniaze
Richard Műller spieva: „Štěstí je krásná věc, ale prachy si za něj nekoupíš!“
Dá sa to naopak? Kúpiť si šťastie?
Je to večná otázka. A riešia ju miliardy ľudí po celom svete denne. V detstve ju za nás riešia rodičia. Keď sa sami staneme rodičmi, denne pracujeme s peniazmi a pokiaľ pracujeme, veríme, že ich budeme mať stále dosť. Až keď nás prejde starosť o rodinu a prestaneme pracovať, svet okolo nás akoby zastal. A to je čas na zásadné a pritom jednoduché otázky – čo je tou hodnotou, ktorá nás bezpečne prenesie cez obdobie, keď už žijeme len z penzie a úspor? Budeme mať vždy dostatok? A ako tú hodnotu uchovať, aby sa neminula predčasne a nemuseli sme sa strachovať, čo bude ďalej?
V marci 2008 zatkla japonská polícia v meste Osaka sestry Hatsue Shimizu (64) a Yoshiko Ishii (55), ktoré mali doma uschovaných päťdesiat škatúľ od topánok a v nich japonské bankovky v hodnote 58 miliónov dolárov. Zdedili ich po svojom otcovi a zdalo sa im, že takto bezpečne vydržia do konca života v blahobyte. Zabudli však, že tým porušujú zákonom stanovený obeh peňazí a akosi pozabudli aj na dane. Po zatknutí im ostala jediná istota, a síce, že budú mať na dlho strechu nad hlavou a aj jedlo zabezpečené – ale vo väzení.
Koncom roku 2008 (presnejšie 28. decembra) informovali Webnoviny.sk (SITA) o nezvyčajnom náleze obálky s 10 tisíc dolármi v škatuľke s keksíkmi! Tú si v obchode kúpila Debra Rogoff, obyvateľka mesta Irvine z amerického štátu Kalifornia. Spolu s manželom neuverili šťastiu z neba, ale: „Rozmýšľali sme – toto sú niečie peniaze. Nikdy by sme sa necítili dobre, ak by sme ich minuli“. Preto zavolali políciu, ktorá majiteľku obálky vypátrala. Do obchodu totiž predtým prišla vystrašená staršia žena, ktorá omylom vrátila škatuľku so svojimi úsporami. Pre neobyčajnú skrýšu sa rozhodla preto, lebo prestala dôverovať bankám...
Čo je isté?
Obavu, či budú mať na starobu dosť prostriedkov, verejne vyjadrili aj také známe osobnosti ako herci Miloš Kopecký a Jiří Sovák. Ten druhý o tom vo svojej životopisnej knihe napísal: „Nikdy som nebol nejaký veľký dravec na peniaze, ale trvalo som sa bál, že sa mi minú. Tie obavy mám dodnes...“ Trvalou obavou z nedostatku trpel vraj aj svetoznámy herec Jean Gabin. Niet sa čo čudovať. Gabin zažil obe svetové vojny, keď nie je nič isté a hodnota peňazí najmenej. Kopecký so Sovákom zasa mali, tak ako milióny Čechov a Slovákov, skúsenosť s „lúpežou storočia“. Komunisti sa po piatich rokoch vlády v Československu rozhodli pre menovú reformu. Peniaze zo dňa na deň stratili svoju hodnotu. Ešte 29. mája 1953 komunistický prezident Antonín Zápotocký v rozhlasovom prejave tvrdil, že k žiadnej zmene nedôjde, aby ľudia nepodliehali panike. Ale o dva dni, od 1. júna toho istého roku, už bolo všetko inak. Do 5 000 korún vám vymenili nové koruny len za pätinovú hodnotu. Do 10 000 korún už to bola len desatina. A čím vyššia suma, tým horšie. Mnohým „drobným střádatelům“ (ako ich nazval Zápotocký) sa zrútil svet. Úspory prestali byť úsporami, ostalo im len minimum na prežitie. Keďže obchody boli posledné dva dni pred menovou reformou zväčša zatvorené, ľudia sa zo zúfalstva vrhli na pohostinstvá, aby tam svoj „nadbytočný majetok“ prejedli a prepili asi v takej nálade, aká panovala v bare na Titanicu. Ako môžete veriť peniazom po takej skúsenosti?
Čomu teda veriť? Akciám a takzvaným cenným papierom, ktoré sa ľahko môžu zmeniť na bezcenné? O tom by nám mohli dnes rozprávať státisíce majiteľov akcií v Spojených štátoch. Osobne som to videl už v roku 2001, keď dramaticky padli akcie internetových spoločností a burza akcií NASDAQ išla na historické minimá. Môj brazílsky kolega investoval do týchto akcií a keď som ho v jedno piatkové popoludnie navštívil v jeho pracovni, len nehybne sedel a hypnotizoval monitor počítača. Sedel tam hodiny a zúfalo sledoval, ako sa hodnota jeho úspor v akciách rozplýva do ničoty. A nemal šancu s tým niečo urobiť.
Investovať do drahokamov, do zlata, či poštových známok? To znie pekne, ale na to, ako ich zase spätne výhodne predať, treba mať malú bankársku maturitu. Mal som kolegu, ktorý sa dal po nežnej revolúcii na chov činčíl v nádeji, že sa mu nakotia samy a on ich raz s veľkým ziskom predá. Až po rokoch chovateľského úsilia zistil, že to s tým predajom vôbec nie je také ľahké. Tak jedného dňa vypil fľašu rumu a milé činčily poslal na druhý svet, kde z nich kožuch určite nebude. Jedna sa však prebrala a smutne sedela na vrchu odpadkového kontajnera, ako memento nepremyslených plánov na rýchle zbohatnutie.
Kúpiť pozemky? To znie zaujímavo, ale čo s nimi? Tej zeme sa človek nenaje.
Aká je teda tá hodnota, čo pretrvá všetky časy?
V ďalšej časti sa pokúsime nájsť na otázky odpoveď, ale mnohí z vás ich už určite aj tušia...
Autor: Gustáv Murín