Hollywoodska "realita" alebo v čom sme šťastné
V sobotu idete do kina na film, v ktorom hrá napríklad Jennifer Aniston. Povedzme, že postava, ktorú stvárňuje je inteligentná, samostatná žena, úspešná vo svete mužov, supermatka, zvodný diabol, nežný anjel, futbalový fanúšik, znalec piva, parfumov, kabeliek i svetových cien ropy… Skrátka úplne obyčajná hrdinka žánru "romantická komédia", akú vie vytvoriť priemerný, vysoko nadhodnotený, hollywoodsky scénarista aj v spánku. Jennifer je vo filme obdivovaná, ťažko skúšaná a za zápletku a zložité rodinné vzťahy, ktorým čelí, by sa nemusel hanbiť ani Nový Čas. Hrdinka všetko zvládne, problémy vyrieši k všeobecnej spokojnosti a na konci si v daždi leskúcom sa vo svetle New Yorského verejného osvetlenia pustí muža bojujúceho o jej priazeň do svojho srdca. Všetko samozrejme vrcholí v dlhom, vášňami zmietanom bozku.
My sa dobre zasmejeme, na konci možno utrieme aj nejednu slzičku šťastia. Náš partner má pri odchode pravdepodobne pocit z dobre vykonanej práce (Bol to predsa výkon presedieť deväťdesiat minút na takomto filme!!!). Všetci by teda mali byť spokojní, ale…
Ako je možné, že sa cítime nejako horšie? Naša pleť je sivšia, nedokonalejšia, zuby žltšie, postava neforemnejšia, ešte aj tie štyri kilá dolu, na ktoré sme tak dreli, akoby sa vrátili späť. Čím to je? Bol film tak zábavný, že sme si ani nevšimli, ako prešlo tých päť rokov, ktoré nám pridal? Alebo sme len vytriezveli z tej fľaše vína, ktorú sme romanticky vypili s našim drahým pred odchodom z domu? A keď už o ňom hovoríme, tiež má nejako menej vlasov, väčšie brucho a mohol by sa oholiť…
Jennifer Aniston okrem toho, že všetko zvládla priam heroicky, ešte pri tom aj fantasticky vyzerala. Krásne šaty od Donny Karan, bezchybný makeup, nádherné lesklé vlasy so zvodnými vlnami. Veľmi dobre to poznám. Vychádzam z kina vo svojich rifliach a tričku a hovorím si:" Zajtra si idem kúpiť nejakú sukňu a kulmu! Áno, kulmu!!! A začnem sa maľovať. A nosiť šaty." Občas sa z toho vyspím, občas si na druhý deň naozaj niečo kúpim. Väčšinou to je vec, ktorá nasledujúce roky úspešne plní funkciu neopodstatneného využívatela vešiaka, lebo sa skrátka nehodí ku mne. Vyzerá na mne dobre, dokonca prinesie nejeden kompliment, no nie som to ja. Keď si ju oblečiem som postava, ktorú hrala Jenniffer Aniston pred týždňom, mesiacom, polrokom, rokom… v kine. Pocit z nej už dávno zo mňa vyprchal, a artefakt, ktorý som si zaobstarala na jej počesť, stratil svoje religiózne prívlastky a ostal len stĺpčekom módy, ktorý je písaný mne cudzím jazykom.
Ak máte nutkavý pocit po vzhliadnutí rozprávok pre dospelých začať pochybovať o sebe, opakujte si, že ten pocit vyprchá. Je to ako bolesť hlavy po "žúrke" s kamoškami vonku. Skrátka ste len vypili zlý nápoj alebo ste ho mali priveľa a zmenil každodennú realitu. Radšej choďte do obchodu a vyberte si niečo pekné, čo bude kričať "VY", bude to fantastické, budete v tom šťastné a tento pocit nezmení ani ďalšia návšteva kina.
Autor: Zuzana Beláková /le PROVOCATEUR
/Autorka sa pohybuje v mediálnej oblasti. Je členkou tímu www.noveTVARE.sk - prvej internetovej agentúry na Slovensku. Spomínaná agentúra zastrešuje vyše 3.500 ľudí do reklám, modelingu či hostessingu. Okrem iného organizuje aj kurzy IMAGE-MAKER. Na nich vychováva profesionálnych vizážistov a módnych štylistov. Pridajte sa aj Vy /