Pre krásu sa trpí, alebo čo nám chýba ku šťastiu...
Väčšinou to začína už v útlom veku. Pamätám sa, ako mi stará mama kedysi v detstve rozčesávala každé ráno vlasy. Ľavou rukou mi podopierala hlavu, pravou z celej sily razila cestu hrebeňom mojimi rozospatými kučerami a povzbudzovala ma pokrikom "pre krásu sa trpí". So slzami na krajíčku, zaťatými zubami a víziou, ako budem mať ráno na školskom dvore najkrajší účes, som stála bez pohnutia. Starká mala totiž zlaté ruky. Vedela robiť z vlasov tie krásne variácie z čias jej mladosti. Zložité drdoly, spletajúce sa priberané copy, riasené vlny a'lá tridsiate roky…
O mnoho vytrhaných vlasov a uplynulých rokov neskôr stojím na piatej avenue v obchode s topánkami, kde majú sedemdesiat percentný výpredaj. Patrí jednej z tých značiek, ku ktorým, pokiaľ nemajú cez celý výklad nápis "SALE", ani nevkročím, pretože mám pud sebazáchovy. V ruke mám sandálku svojich snov, ktorá ma výnimočne nezruinuje a excitovane si pýtam svoju veľkosť. Smola, majú iba o číslo menšie. Pozriem na popoluškinu črievičku, ktorú predavač priniesol, na moje nožisko a… "Samozrejme, vezmem si ich." Kráčajúc mestom moje prsty kričia cez každé nervové zakončenie o pomoc, no ja si napriek tomu, plná radosti, kupujem v najbližšej drogérií leukoplasty na otlaky a idem ďalej. Veď tie sandálky som obdivovala celé leto a k týmto šatám sa tak hodia… Najbližšie dni síce asi prežijem krívajúc v teniskách, ale "pre krásu sa trpí".
Táto forma masochizmu, ktorú máme my ženy pravdepodobne v genetickom kóde, má mnoho podôb. Odkrvené lýtka z vypasovaných riflí, bolesti žalúdka zo sukieň s vysokým pásom (“Ale keď robia tak krásnu postavu!”), kyslíkový dlh z korzetových šiat, trápenie sa diétami, mrznutie v silonkách v dni, kedy by sme do ulíc pokojne mohli vziať čakan a mačky…
Prečo? Treba nám to ku šťastiu? Je to naozaj tak, že fyzické trápenie môže spôsobiť duševnú rozkoš aj ľuďom bez psychiatrickej diagnózy? A ak áno, prečo sa teda doma nebičovať, ako v stredoveku?
Je to jednoduché. V našom prípade totiž bolesť prichádza až vo chvíli, kedy sme už šťastné zo seba samých. Spokojné, aké sme krásne. A kvôli tomuto pocitu si vôbec nepripúšťame, že keď sa za päť minút aspoň raz poriadne nenadýchneme, o chvíľu nechtiac odpravíme svoje telo k zemi. Keď sa totiž vidíme v odraze výkladu, či ešte neotvorených dverách autobusu, sme zrazu spokojné, nič nám nechýba, slnko svieti, vesmír je ružový. Je to jasný dôkaz, že šťastie, ako stav mysle, má obrovskú moc. Dovolí nám zabudnúť na bolesť, trápenie a urobí nám krásny deň. Tak nečakajme kým sa vyjasní. Zažnime si vnútri, nech zasvietime aj do šera vonku.
Autor: Zuzana Beláková /le PROVOCATEUR
/Autorka sa pohybuje v mediálnej oblasti. Je členkou tímu www.noveTVARE.sk - prvej internetovej agentúry na Slovensku. Spomínaná agentúra zastrešuje
vyše 3.500 ľudí do reklám, modelingu či hostessingu. Okrem iného organizuje aj kurzy IMAGE-MAKER. Na nich vychováva profesionálnych vizážistov a módnych štylistov. Pridajte sa aj Vy. /